Reflexia na dožinkové slávnosti v Polomke. Posledný septembrový deň bol pre všetkých obyvateľov našej obce dňom veľkej radosti. Všetci prítomní vo farskom kostole sa kochali pri pohľade na krásne naaranžované ovocie a zeleninu, plody našich záhrad a polí. Za všetky tieto dary sme vzdávali Bohu vďaku. Našej pozornosti však neušla skutočnosť, že minulé roky boli bohatšie na úrodu ako bol tento. Stačí si spomenú ť na rok 2000. Vtedy na prebohatej úrode sme mohli cítiť, že naozaj sme žili jubilejný rok, v ktorom Pán preukázal štedrosť a milosrdenstvo, ako to viackrát zdôrazňoval Ján Pavol II. Máme v živej pamäti také množstvo úrody, že nebolo možné všetko spracovať a skonzumovať. Kto z nás by si vtedy trúfal povedať, že bohatstvo nesúvisí s Božím požehnaním? Veď vtedy sme sa skutočne podobali starozákonnému Abrahámovi, ktorý nedokázal spočítať množstvo stáda, striebra, zlata, tak ho Boh citeľne požehnával. Po jubilejnom roku si naďalej všímame našu prírodu. Napríklad od môjho domčeka možno sledovať Kráľovu hoľu, od ktorej sa odvíja hrebeňovka smerujúca až k Starým Horám, ba až po Banskú Bystricu. Tieto hory sa každý deň ukazujú v inom obraze. Mňa najviac fascinujú ich horizonty, ktoré sa tu a tam prelínajú a napájajú sa na blankytnú oblohu. Je to krásny kontemplatívny pohľad, vďaka ktorému človek má v srdci pokoj. Hľa, aj takýmto spôsobom Boh navštevuje človeka, že mu dáva pokoj cez pohľady na našu prírodu. No ak človek sa ocitne v bezprostrednej blízkosti našich hôr, spontánne si kladie otázku: prečo sú naše hory tak zničené? Čo bude nasledovať po zničení našich lesov? Pohľad v ňom prebúdza neistotu a strach. Hľa, dvojaká skúsenosť človeka. Buď obdivuje, čo Boh stvoril a opakuje slová svätopisca knihy Genezis: čo Boh stvoril, je to veľmi dobré, alebo neuznáva autoritu Boha a správa sa k prírode tak ako keby hovoril: čo Boh stvoril, nie je to dobré a potom nezmyselným spôsobom zasahuje do prírody. V tejto súvislosti treba zdôrazniť axiómu, ktorá platí pre všetkých: Ak sa človek previní, Boh mu odpustí vždy, človek odpustí len niekedy, ale príroda nikdy. Stav našej úrody, za ktorú sme ďakovali, stav našich lesov a hôľ, ako aj našich polí, nás takto núti zamyslieť sa ThDr. Pavel Kolivoška, PhD Foto z  akcie nájdete na stránke farnosti